Bratislava
14. januára (TASR) - Prezidentka SR Zuzana Čaputová ocenila v nedeľu 33
osobností spoločenského, kultúrneho, ako aj športového života, z toho
sedem in memoriam. Štátne vyznamenania udelila prezidentka 14 ženám a 19
mužom v budove Slovenskej filharmónie v Bratislave.
Čaputová udelila Rad Bieleho dvojkríža II. triedy poľskému disidentovi a
šéfredaktorovi poľských novín Gazeta Wyborcza Adamovi Michnikovi za
mimoriadne zásluhy o všestranný rozvoj vzťahov medzi Poľskom a
Slovenskom. Za mimoriadne zásluhy o všestranný rozvoj vzťahov medzi
Českom a SR ocenila Radom Bieleho dvojkríža II. triedy českého pražského
pomocného biskupa Václava Malého.
Rad Bieleho dvojkríža III. triedy získal maďarský historik László Szarka
za mimoriadne zásluhy o všestranný rozvoj vzťahov medzi Maďarskom a SR.
Dostal ho aj český historik Jan Rychlík za mimoriadne zásluhy o
všestranný rozvoj vzťahov medzi Českom a Slovenskom.
Radom Ľudovíta Štúra I. triedy in memoriam ocenila hlava štátu členku
ilegálnej Pracovnej skupiny Gizelu Fleischmannovú, a to za mimoriadne
zásluhy o demokraciu a jej rozvoj, ľudské práva a slobody a ich ochranu.
Rad Ľudovíta Štúra I. triedy získali lyžiarka Petra Vlhová za
mimoriadne zásluhy o rozvoj SR v oblasti športu, ako aj za mimoriadne
šírenie dobrého mena Slovenska v zahraničí. Dirigent Juraj Valčuha a
operný spevák Peter Mikuláš dostali Rad Ľudovíta Štúra I. triedy za
mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenska v oblasti kultúry a umenia, ako aj
za mimoriadne šírenie dobrého mena SR v zahraničí. Krasokorčuliar
Ondrej Nepela získal Rad Ľudovíta Štúra I. triedy in memoriam za
mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti športu.
Štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy získala prvá slovenská
evanjelická farárka Darina Bancíková za mimoriadne zásluhy o rozvoj SR v
oblasti kultúry, o demokraciu a jej rozvoj, ľudské práva a slobody a
ich ochranu, novinárka Otta Plávková a disident Rudolf Fiby za
mimoriadne zásluhy o demokraciu a jej rozvoj, ľudské práva a slobody a
ich ochranu. Všetkým trom udelila prezidentka ocenenie in memoriam.
Zakladateľka KInIT Mária Bieliková si za mimoriadne zásluhy o rozvoj SR v
oblasti vedy a techniky, ako aj školstva prevzala Rad Ľudovíta Štúra
II. triedy. Za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenska v oblasti vedy a
techniky, ako aj za mimoriadne šírenie dobrého mena Slovenskej republiky
v zahraničí vyznamenala prezidentka výskumníčku v Nórsku Máriu
Dušinskú.
Radom Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj SR v
oblasti športu ocenila Čaputová paralympijského lyžiara Jakuba Kraka a
za mimoriadne zásluhy o rozvoj SR v oblasti kultúry a umenia sochára
Juraja Bartusza. Režisér Blahoslav Uhlár a vydavateľ Koloman Kertész
Bagala získali za mimoriadne zásluhy o rozvoj SR v oblasti kultúry a
umenia Rad Ľudovíta Štúra III. triedy.
Hlava štátu udelila Pribinov kríž I. triedy za mimoriadne zásluhy o
kultúrny rozvoj Slovenska v oblasti divadla režisérovi Romanovi
Polákovi. Taktiež aj baletke Nine Polákovej za jej mimoriadne zásluhy o
kultúrny rozvoj SR v oblasti klasického tanca. Pribinov kríž I. triedy
in memoriam získal výtvarník Július Koller, a to za mimoriadne zásluhy o
kultúrny rozvoj Slovenska v oblasti výtvarného umenia.
Za mimoriadne zásluhy o sociálny rozvoj SR si prevzali ocenenie Pribinov
kríž II. triedy psychologička Eva Sopková a riaditeľka Centra Slniečko
Mariana Kováčová. Riaditeľka Múzea kultúry Maďarov na Slovensku
Gabriella Jarábik, riaditeľ Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove
Marián Marko a herečka Eva Pavlíková (Kubošiová) získali Pribinov kríž
II. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenska.
Režisér Peter Bebjak a režisér, scenárista a producent Peter Kerekes
dostali Pribinov kríž II. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj
Slovenskej republiky v oblasti filmu. Prezidentka odovzdala ocenenie
Pribinov kríž II. triedy aj spisovateľovi Stanislavovi Rakúsovi za
mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky v oblasti
literatúry.
Pribinov kríž III. triedy získal kňaz a riaditeľ neziskovej organizácie
Oáza Peter Gombita. Čaputová mu ho udelila za mimoriadne zásluhy o
sociálny rozvoj Slovenskej republiky.
Kríž Milana Rastislava Štefánika II. triedy in memoriam dostala
humanitárna pracovníčka Marína Paulínyová za zásluhy o záchranu ľudského
života s nasadením vlastného života.
Štátne vyznamenanie Medaila prezidenta Slovenskej republiky získala
učiteľka Eva Gašparová za významné zásluhy o rozvoj Slovenska v oblasti
kultúry. Insitná maliarka Eva Husáriková dostala za významné zásluhy o
rozvoj kultúry a umenia zahraničných Slovákov Medailu prezidenta
Slovenskej republiky.
TASR pri tejto príležitosti prináša profily vyznamenaných
Darina Bancíková, evanjelická farárka, spisovateľka
Rad Ľudovíta Štúra II. triedy, občiansky, in memoriam za mimoriadne
zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti kultúry, o demokraciu a
jej rozvoj, ľudské práva a slobody a ich ochranu
Narodila sa 31. decembra 1922 v Kokave nad Rimavicou. V rokoch 1933 -
1941 študovala na Evanjelickej ľudovej škole, Reformnom reálnom gymnáziu
v Martine a na dievčenskom gymnáziu v Žiline, kde zmaturovala. V zimnom
semestri roku 1941 sa ako jediná žena zapísala na Evanjelickú
bohosloveckú fakultu Univerzity Komenského (UK) v Bratislave. Zároveň
študovala latinčinu a filozofiu na Filozofickej fakulte UK.
Po ukončení štúdia vyučovala náboženstvo na štátnom dievčenskom gymnáziu
v Banskej Bystrici. Od roku 1946 pracovala ako lektorka a korektorka vo
vydavateľstve Tranoscius v Liptovskom Mikuláši a v tom istom roku sa
stala vedúcou Evanjelickej tlačovej kancelárie Tranoscia.
V roku 1948 sa stala predsedníčkou Združenia evanjelickej mládeže v
Liptovskom Mikuláši. Po diskusiách v ECAV Generálny konvent schválil 24.
apríla 1951 Štatút o ordinácii žien a ich ustanovení do kňazskej
služby. Ešte v tom istom roku 15. júla 1951 ordinovali Darinu Bancíkovú
za farárku v evanjelickom kostole v Tisovci. Ostatní absolventi fakulty z
jej ročníka boli ordinovaní neskôr, pretože viacerí odmietli inštaláciu
v prítomnosti ženy farárky.
Pôsobila ako kaplanka v Liptovskom Mikuláši, Starej Turej a Lučenci.
Neskôr bola farárkou v Dolných Salibách a Drienove. Vo februári 1962 ju
zaistila Štátna bezpečnosť (ŠtB). Dvadsaťpäť týždňov strávila vo
vyšetrovacej väzbe. Najvyšší súd jej vymeral rok väzenia a päť rokov
zákazu duchovnej činnosti. Do výkonu trestu nastúpila 4. februára 1963 a
väčšinu si odpykala v Pardubiciach.
Po návrate z väzenia pracovala ako robotníčka v Kancelárskych strojoch a
v Štátnej poisťovni vo Zvolene. Po viacerých žiadostiach dostala štátny
súhlas na kňazskú službu do Veľkého Lomu, kde nastúpila 1. októbra 1968
a pôsobila tu až do odchodu do dôchodku 31. januára 1996.
Medzitým sa v roku 1990 dočkala súdnej rehabilitácie. Prvá farárka ECAV
na Slovensku Darina Bancíková zomrela 30. júla 1999 v Horných Salibách.
Pochovaná je v Kokave nad Rimavicou.
Juraj Bartusz, sochár
Rad Ľudovíta Štúra II. triedy, občiansky, za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti kultúry a umenia
Juraj Bartusz sa narodil 23. októbra 1933 v Kameníne na juhu Slovenska.
Jeho detstvo a mladosť ovplyvnili udalosti druhej svetovej vojny aj
tragédia, ktorá postihla rodinu pri nástupe komunistickej totality. Jeho
otec kládol odpor, keď chceli komunisti po roku 1948 znárodniť firmu.
Uväznili ho v Štúrove a on vo väzení spáchal samovraždu.
Juraj Bartusz študoval v Prahe spočiatku na umeleckej strednej škole,
potom na vysokej škole. Spoznal tu svoju ženu, výtvarníčku Máriu
Vnoučkovú, s ktorou sa presťahovali do Košíc. Tu pracoval istý čas na
propagačnom oddelení vo Východoslovenských železiarňach.
Mladého umelca však táto práca nenapĺňala, tak skúšal sochárske súťaže.
Po prvej vyhratej súťaži na Pamätník krompašskej vzbury sa osamostatnil a
stal na plný úväzok sochárom. Potom prišli ďalšie zákazky, z väčších
napríklad pamätník pre Fakultnú nemocnicu Louisa Pasteura v Košiciach.
Patril k umelcom, ktorí chceli tvoriť svojim vlastným jazykom a ocitli
sa tak mimo oficiálnej kultúry. Zapájal sa do undergroundových aktivít,
za čo sa oňho zaujímala Štátna bezpečnosť. Na výsluch si ho predvolali
napríklad aj pre výstavu v Maďarsku, na ktorej prezentoval diela bez
predošlého oficiálneho schválenia.
Venoval sa monumentálnej aj komornej sochárskej tvorbe. S jeho dielami sa dodnes stretávajú obyvatelia i návštevníci Košíc.
Po Nežnej revolúcii sa začal venovať pedagogickej činnosti. V roku 1992
sa stal profesorom, pôsobil na Vysokej škole výtvarných umení. V roku
1999 inicioval vznik Katedry výtvarných umení a intermédií na Fakulte
umení Technickej univerzity v Košiciach, kde aj pôsobil.
Peter Bebjak, režisér
Pribinov kríž II. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky v oblasti filmu
Peter Bebjak sa narodil 1. septembra 1970 v Partizánskom. Už počas
štúdií na Strednej priemyselnej škole strojníckej v Partizánskom hrával v
školskom divadelnom krúžku, spieval v spevokole. Neskôr založil s
kamarátmi folklórny súbor, v ktorom tancoval.
Po skončení strednej školy sa hlásil na réžiu na Vysokej škole múzických
umení (VŠMU) v Bratislave. Odbor však neotvorili, tak svoju prihlášku
poslal na herectvo. Rok pôsobil v Krajskom bábkovom divadle v Banskej
Bystrici, od roku 1989 bol študentom bábkoherectva. V druhom ročníku
dostal ponuku prestúpiť na herectvo.
Po skončení herectva sa opäť prihlásil na odbor filmová a televízna réžia. Jeho štúdium ukončil úspešne v roku 1999.
V roku 2001 založil s producentom Rastislavom Šestákom producentskú
spoločnosť, v ktorej vznikli všetky jeho celovečerné filmy a mnohé
televízne projekty. Jeho prvou významnou réžiou bol dokumentárny seriál
Najväčšie kriminálne prípady Slovenska (2005-2006). Medzi úspešné
televízne projekty patrili aj seriály Mesto tieňov I., II. (2007-2008),
Odsúdené (2009-2010), Za sklom (2016-2019).
Pre českú televíziu režíroval seriál Kriminálka Anděl (2008) a
trojdielnu kriminálnu minisériu Spravedlnost (2017), za ktorú získal
ocenenie Český lev i prémiu Únie slovenských televíznych tvorcov. Cenou
Českého leva boli odmenené aj jeho seriály Spravodlivosť (2017) a Herec
(2020).
Vo filmovej tvorbe debutoval snímkou Marhuľový ostrov (2011), ktorá si
odniesla cenu Grand Prix na filmovom festivale vo francúzskom Rouven.
Jeho film Čiara (2017) zaznamenal úspech v slovenských kinách, na
Medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch získal cenu za
najlepšiu réžiu, ceny si odniesol aj z Belgicka a Francúzska.
Peter Bebjak pôsobí popri réžii tiež ako divadelný a filmový herec. Zahral si napríklad vo filme Učiteľka (2016).
Mária Bieliková, zakladateľka KInIT, vedecká pracovníčka
Rad Ľudovíta Štúra II. triedy, občiansky, za mimoriadne zásluhy o rozvoj
Slovenskej republiky v oblasti vedy a techniky, ako aj školstva
Mária Bieliková sa narodila 21. augusta 1966 v Ilave. V rokoch 1984 až
1989 študovala na Elektrotechnickej fakulte Slovenskej vysokej školy
technickej v Bratislave (dnes Elektrotechnická fakulta Slovenskej
technickej univerzity - STU). V rokoch 1992 až 1993 pôsobila na The
University of Sheffield.
Pôsobila na svojej materskej fakulte ako odborná asistentka, v rokoch
2001 až 2003 zastávala post prodekanky pre vzdelávanie. Stála pri zrode
Fakulty informatiky a informačných technológií (FIIT) STU, kde bola
takisto v rokoch 2003 až 2011 prodekankou pre výskum a prvou zástupkyňou
dekana.
V roku 2005 získala profesorský titul, čím sa zaradila medzi jeho
najmladšie držiteľky na Slovensku. Pôsobila na Ústave informatiky,
informačných systémov a softvérového inžinierstva FIIT STU. V decembri
2015 sa stala dekankou fakulty.
Profesorka Mária Bieliková je poprednou svetovou odborníčkou a
výskumníčkou v oblasti umelej inteligencie. Získala viacero ocenení, v
roku 2010 Cenu ministra školstva, vedy, výskumu a športu SR, Osobnosť
vedy a techniky za mimoriadne medzinárodne uznané výsledky vo výskume a
zapájanie mladých talentovaných informatikov do výskumu. V roku 2016 jej
udelili ocenenie IT Osobnosť roka.
V roku 2020 opustila fakultu a založila Kempelenov inštitút
inteligentných technológií, ktorý združuje a vychováva odborníkov na
umelú inteligenciu a viaceré oblasti informatiky v prepojení na ďalšie
disciplíny – napr. analýza a spracovanie dát o používateľoch na webe,
dezinformácie, modelovanie škodlivého správania, dátová analytika pre
zelenú energiu, informačná bezpečnosť, tiež etika a ľudské hodnoty v
informačných technológiách.
Mária Dušinská, vedecká pracovníčka
Rad Ľudovíta Štúra II. triedy, občiansky, za mimoriadne zásluhy o rozvoj
Slovenskej republiky v oblasti vedy a techniky, ako aj za mimoriadne
šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí.
Mária Dušinská sa narodila 14. apríla 1956 v Modre. Vyštudovala
Prírodovedeckú fakultu na Univerzite Komenského v Bratislave, kde
získala doktorát z genetiky. Ďalšie skúsenosti nadobudla na pôde
Slovenskej akadémie vied v Národnom onkologickom inštitúte. Zavŕšila ich
doktorátom z genetickej toxikológie, mutagenézy a karcinogenézy.
Kvalifikáciu si zvyšovala na výskumných pracoviskách v Štokholme či v
škótskom Aberdeene. Od roku 1997 pôsobila ako profesorka na Katedre
genetiky, Katedre antropológie aKatedre molekulárnej biológie Univerzity
Komenského.
Zameriava sa na špecializácie, ako je diagnostika a oprava DNA, vplyv
životného prostredia na zdravie, molekulárna, bunková a genetická
toxikológia, biomonitoring a biomarkery.
Pôsobila ako expertka na biotechnológiu a genomiku v EÚ, aj ako členka
Vedeckého výboru pre bezpečnosť spotrebiteľov v EÚ. V rokoch 2000 až
2006 zastávala post vedúcej Oddelenia experimentálnej a aplikovanej
genetiky Slovenskej zdravotníckej univerzity a v rokoch 2004 až 2006
viedla na rovnakej škole aj Inštitút molekulárnej medicíny.
Medzitým sa stalo jej pôsobiskom aj Oslo. V roku 2006 tu začala pracovať
v práve sa rozbiehajúcom Laboratóriu zdravotných účinkov na pôde
Nórskeho inštitúte pre výskum ovzdušia (NILU) – jedného z popredných
špecializovaných vedeckých laboratórií v Európe. Je taktiež profesorkou
na Katedre výživy na Univerzite vOsle. "Musíme rozumieť všetkým
faktorom, ktoré majú vplyv na naše zdravie," uviedla v jednom z
rozhovorov.
Zároveň v roku 1993 založila s manželom genetikom Romanom Dušinským
Asociáciu Marfanovho syndrómu, pár rokov potom, ako zaznamenala výskyt
ochorenia v rodine. Asociácia združuje osoby s ochorením, príbuzných,
lekárov iďalších odborníkov. Poskytuje odborné informácie, zlepšuje
zdravotnú starostlivosť a pomáha predchádzať vážnym zdravotným
komplikáciám alebo predčasnej smrti. Bola jej prvou prezidentkou, teraz
je čestnou prezidentkou.
Rudolf Fiby, kňaz a disident
Rad Ľudovíta Štúra II. triedy, občiansky, in memoriam za mimoriadne
zásluhy o demokraciu a jej rozvoj, ľudské práva a slobody a ich ochranu
Rudolf Fiby sa narodil 4. apríla 1946 v Nitre. Po skončení štúdia v
odbore matematika na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského (UK) v
Bratislave začal pracovať v auguste 1969 ako asistent na Katedre
geometrie Prírodovedeckej fakulty UK. Po normalizačných previerkach ho v
decembri 1974 prepustili zo zamestnania.
Od januára 1975 do septembra 1992 pracoval ako výskumný pracovník v
Ústave technickej kybernetiky Slovenskej akadémie vied. Do podzemných
kresťanských aktivít sa zapájal od roku 1971. V roku 1974 spolu s
Vladimírom Juklom, Silvestrom Krčmérym a Eugenom Valovičom založili
spoločenstvo Fatima, ktoré zásadne ovplyvnilo spoločensko-náboženské
dianie na Slovensku v období normalizácie. Tajne zabezpečovalo prepravu a
distribúciu náboženských kníh, vydávalo viacero samizdatových
časopisov.
Po ukončení tajných filozofických a teologických štúdií bol vo februári
1978 vysvätený v Poľsku za kňaza. V decembri 1987 sa stal neformálnym
šéfredaktorom samizdatového časopisu Náboženstvo a súčasnosť. Pracovné
cesty do vtedajšieho Sovietskeho zväzu takisto využíval na tajnú
prepravu náboženskej literatúry. Jeho aktivity zaznamenala aj sovietska
tajná služba KGB. Pre jeho aktivity ho sledovala ŠtB a niekoľkokrát ho
predvolala na výsluch.
V jeho byte sa zrodila myšlienka zorganizovať na Slovensku pokojnú
demonštráciu za náboženské slobody. "Sviečku a chuť mám," reagoval na
nápad Rudolf Fiby. Myšlienka sa stala skutočnosťou 25. marca 1988, keď
sa konala Sviečková manifestácia v centre Bratislavy. Proti jej
účastníkom vtedajšia štátna moc tvrdo zasiahla.
Do odchodu do dôchodku pracoval Rudolf Fiby v počítačovej firme. Zomrel 9. októbra 2014 v Košiciach.
Gizela Fleischmannová, členka ilegálnej Pracovnej skupiny, obeť holokaustu
Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, občiansky, in memoriam za mimoriadne
zásluhy o demokraciu a jej rozvoj, ľudské práva a slobody a ich ochranu
Gizela Fleischmannová sa narodila 21. januára 1892 v Bratislave ako
Gisela Genendel Fischerová. Absolvovala osem rokov základnej školskej
dochádzky – a keďže vzdelávanie mladých žien v tom čase nebolo obvyklé,
získavala vedomosti sama.
Patrila k zástancom myšlienky samostatného židovského štátu. Stála pri
vzniku Organizácie židovských žien a dievčat pre Slovensko a slovenskej
sekcie Medzinárodnej ženskej sionistickej organizácie (WIZO), ktorú v
rokoch 1938 až 1939 viedla.
Jej dvom dcéram sa podarilo v roku 1939 vysťahovať do Palestíny. Už
nikdy ich nevidela. Ostala na Slovensku. Ako sama napísala v liste: "
Nikam nejdem, zostanem s vami, spolu sme bojovali a spolu budeme znášať náš osud."
Najskôr prišla o jedného z bratov, v roku 1942 ovdovela. Napriek
všetkému venovala všetky svoje sily záchrane prenasledovanej židovskej
komunity. Od roku 1940 pôsobila na čele slovenskej pobočky Amerického
židovského spojeného distribučného výboru (JOINT), ktorá poskytovala
pomoc východoeurópskym Židom, a tiež vo vedení Pomocného ústavu pre
židovských príchodzích a vysťahovalcov (HICEM). Vrchol jej práce je
spätý s pôsobením v Ústredni židov, ktorá vznikla vroku 1940.
Bola vedúcou osobnosťou ilegálnej Pracovnej skupiny, nazývanej tiež
Nebenregierung (tieňová vláda) v rámci Ústredne Židov. Pomáhala
utečencom, ktorí na Slovensko prichádzali z iných krajín. Zasadzovala sa
o vytvorenie pracovných táborov na Slovensku, aby Židia neboli
deportovaní do koncentračných táborov v iných krajinách.
Po vypuknutí Slovenského národného povstania ju v jednom z posledných
transportov odviezli do koncentračného tábora v Auschwitzi, kde sa jej
životná púť skončila pravdepodobne 19. októbra 1944.
Eva Gašparová, učiteľka
Medaila prezidenta Slovenskej republiky za významné zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti kultúry
Eva Gašparová sa narodila 14. novembra 1954 v Kukovej neďaleko Svidníka.
V rokoch 1973 až 1977 vyštudovala Pedagogickú Fakultu na Univerzite
Pavla Jozefa Šafárika v Prešove, odbor učiteľstvo pre školy I. cyklu s
aprobáciou ruský a nemecký jazyk. Ďalej si zvyšovala odbornú
kvalifikáciu a zamerala sa predovšetkým na svoju materinskú reč, na
rómčinu.
V roku 2005 získala v Štátnom pedagogickom ústave Bratislava Osvedčenie o
odbornej spôsobilosti vyučovať rómsky jazyk a literatúru. Štátnicu z
rómskeho jazyka absolvovala v roku 2008 na Jazykovej škole v Prahe.
Eva Gašparová významne prispela k vzdelávaniu rómskych detí v ich rodnom
rómskom jazyku. Pomáhala zavádzať rómčinu do škôl na Slovensku.
Je spoluautorkou prvých Pravidiel rómskeho pravopisu, Učebnice rómskeho
jazyka pre stredné školy a Metodickej príručky k Učebnici rómskeho
jazyka, takisto aj ďalších učebníc, a tiež projektov zameraných na
výučbu rómskeho jazyka, ale tiež na vzdelávanie učiteľov tohto predmetu.
Peter Gombita, kňaz
Pribinov kríž III. triedy za mimoriadne zásluhy o sociálny rozvoj Slovenskej republiky
Peter Gombita sa narodil 9. decembra 1956 vo Vranove nad Topľou. Po
skončení štúdia teológie na Cyrilometodskej bohosloveckej fakulte UK v
Bratislave ho banskobystrický biskup Jozef Feranec vysvätil 19. júna
1988 v Rožňave za kňaza.
Bol kaplánom vo farnosti Košice-Juh a v Snine. V rokoch 1990 až 2006 bol
farárom vo Svidníku, od roku 2006 ako farár pôsobil v Nižnej
Šebastovej.
Je riaditeľom neziskovej organizácie Oáza - Nádej re nový život v
Bernátoviach neďaleko Košíc. V tomto zariadení nachádzajú prístrešie a
opateru ľudia, ktorí stratili nielen svoj domov, ale často aj akékoľvek
sociálne zázemie a dokonca i vlastné zdravie.
Prostriedky na podporu a pomoc chudobným a chorým musí Peter Gombita
neraz vybehať. Nielen v prenesenom zmysle, ale i doslova, keďže
organizuje behy a maratóny s cieľom vyzbierať peniaze na dobročinné
ciele. Pamätný je jeho viac než 1500-kilometrový beh z Košíc za Svätým
Otcom do Vatikánu.
Zakaždým, keď pomáhame inému človeku, má to dopad aj na náš vlastný
život – hovorí katolícky kňaz Peter Gombita, ktorý pomoci najbiednejším
zasvätil svoj život.
Eva Husáriková, insitná maliarka
Medaila prezidenta Slovenskej republiky za významné zásluhy o rozvoj kultúry a umenia zahraničných Slovákov
Eva Husáriková sa narodila 2. decembra 1942 v Kovačici, kde vychodila
základnú školu. Bola ženou v domácnosti, no v posledných rokoch sa
profesionálne zaoberá maliarstvom. Olejovými farbami začala maľovať roku
1969 a vtedy po prvýkrát vystavovala v rámci podujatia Kovačický
október. V tom istom roku sa stala členkou Galérie insitného umenia v
Kovačici.
Pre svoje obrazy Husáriková čerpá spravidla veselé námety z každodenného
života. Najčastejšie maľuje svadbu, rodinné slávnosti, krstiny a detské
hry, ale aj chov husí, poľné práce. Často zobrazuje na svojich dielach
bohato zdobené interiéry s množstvom vyšívaných vankúšov, pestrými
posteľami a stenami. Tiež maľuje zátišia, najmä kvety. Vlastnú
rozpoznateľnosť buduje na zvýrazňovaní jednotlivých detailov, najmä
silnou červenou, ružovou alebo modrou farbou.
Ako konštatujú odborníci – napríklad Mária Šmihulová, kurátorka jej
výstavy v roku 2007 na pôde Prezidentského paláca – maliarska tvorba Evy
Husárikovej je plná radosti a oslavy dedinského života, no prináša aj
inú vzácnu výpoveď, etnografickú. Svoj zmysel pre detail okrem iného
uplatňuje pri maľbe žien v krojoch, zdobených interiérov či výšiviek.
Dokumentuje tak život Slovákov vo Vojvodine.
Doteraz mala vyše 30 samostatných výstav doma i v zahraničí, zúčastnila
sa tiež na viac než 300 kolektívnych výstavách. Získala viacero uznaní
za svoju tvorbu. A ako sama hovorí, chce svojimi obrazmi šíriť pozitívnu
energiu.
Gabriella Jarábik, riaditeľka Múzea kultúry Maďarov na Slovensku
Pribinov kríž II. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky
Gabriella Jarábik sa narodila 19. januára 1951 v Dubníku na juhu
Slovenska. Študovala gymnázium v Leviciach, v roku 1995 získala
vysokoškolský diplom na Učiteľskej škole Apáczai v Győri.
Spočiatku bola učiteľkou tých najmenších – v rokoch 1970 až 1985
vychovávala deti v materských školách vo Vojke a v Dunajskej Strede. V
rokoch 1985 až 1990 pracovala ako okresná inšpektorka maďarských
materských škôl.
V rokoch 1991 až 1998 pôsobila v samospráve a bola zástupkyňou prednostu
Mestského úradu v Dunajskej Strede. V rokoch 1998 až 2002 pôsobila na
Ministerstve kultúry SR ako generálna riaditeľka odboru kultúry menšín.
Od roku 2002 zastáva post riaditeľky Múzea kultúry Maďarov na Slovensku, ktoré je súčasťou Slovenského národného múzea.
Venuje sa aj kultúrnym aktivitám. V roku 1970 založila a odvtedy vedie
skupinu Fókusz Irodalmi Színpad (Zameranie na literárnu scénu) v
Dunajskej Strede, ktorá sa neskôr premenovala na Fókusz Színpad.
Učiteľka, folkloristka, inscenátorka a dlhoročná riaditeľka Múzea
kultúry Maďarov na Slovensku získala viacero ocenení. V roku 2007 Cenu
Károlya Micsa za celoživotné dielo, v roku 2008 Cenu Ferenca Móra a
napokon v roku 2017 štátne vyznamenanie Maďarský zlatý kríž za zásluhy.
Peter Kerekes, režisér, dokumentarista
Pribinov kríž II. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky v oblasti filmu
Peter Kerekes sa narodil 3. apríla 1973 v Košiciach. V rokoch 1991 až
1998 vyštudoval filmovú réžiu na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v
Bratislave. Spolu s režisérom Dušanom Hanákom sa podieľal na založení
Ateliéru hraného a dokumentárneho filmu a od roku 2003 tu pôsobí ako
pedagóg.
Pôvodne sa chcel venovať réžii hraného filmu, no napokon prevážil záujem
o dokument, keď nakrútil svoj prvý dokumentárny film o slovenskom
básnikovi Erikovi Grochovi.
Stal sa jednou z vedúcich osobností dokumentaristickej Generácie 90. Na
konte má množstvo ocenených dokumentárnych filmov, je aj scenáristom,
producentom a pedagógom.
Známym je jeho film 66 sezón z roku 2003, ktorý mapuje príbeh dejín
Starej plavárne vKošiciach. Tiež dlhometrážny dokument Ako sa varia
dejiny z roku 2008, za ktorý získal Zvláštnu cenu poroty na
Medzinárodnom festivale dokumentárnych filmov Hot Docs Toronto a tiež na
ďalších prehliadkach a festivaloch.
Legendárnemu hercovi venoval dokument Herec: Ivan Mistrík (2015), film
Baťa, první globalista (2018) zase približuje originálnym spôsobom osudy
známej podnikateľskej rodiny.
Na rozhraní dokumentu a sociálnej drámy sa pohybuje jeho film 107 matiek
(Cenzorka) z roku 2021, ktorý sa nakrúcal v ženskej väznici v
ukrajinskej Odese. Na Medzinárodnom festivale v Benátkach v sekcii
Horizonty získal cenu za najlepší scenár. Najnovšie získal tiež štyri
národné ocenenia Slnko v sieti.
Koloman Kertész Bagala, vydavateľ
Rad Ľudovíta Štúra III. triedy, občiansky, za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti kultúry a umenia
Koloman Kertész Bagala sa narodil 18. apríla 1964 v Leviciach. Maturoval
na chemickej priemyslovke v Banskej Štiavnici. Po maturite až do Nežnej
revolúcie v roku 1989 vystriedal viaceré zamestnania. Pracoval ako
skladník či pomocný robotník. Začiatkom 90. rokov minulého storočia
otvoril predajňu hudobných nosičov.
V roku 1991 založil Literárnu a kultúrnu agentúru L.C.A., ktorá sa
venovala organizácii kultúrnych podujatí a propagácii domácej
literatúry, ale tiež vydavateľským aktivitám.
Medzníkom v Bagalovom pôsobení bolo vyhlásenie prvého ročníka anonymnej
súťaže Poviedka 1996, do ktorej sa mohli prihlásiť etablovaní, ale
takisto aj dovtedy neznámi autori. Mnohí práve vďaka úspechu v tejto
súťaži vstúpili do literárneho sveta. Bagala sa vyprofiloval ako
vydavateľ zameraný výhradne na pôvodnú slovenskú tvorbu a zasvätil svoj
život jej podpore.
Pod vydavateľskou značkou KK Bagala knižne debutovali dnes už známi
autori a autorky ako napríklad Balla, Pavol Rankov, Marek Vadas, Daniela
Kapitáňová, Václav Pankovčín a mnohí ďalší. V edičných plánoch
Bagalovho vydavateľstva sa pravidelne objavujú aj klasici ako Milan
Lasica, Július Satinský, Ivan Kadlečík, Mila Haugová, Ján Johanides,
Ivan Štrpka, Dušan Mitana, Rudolf Sloboda, Milan Hamada alebo Kornel
Földvári.
Doteraz vydal viac než 500 knižných titulov, z toho 300 nových, zvyšok
tvoria reedície. Dohromady to predstavuje viac než pol milióna kníh.
Knihy z jeho vydavateľstva boli ocenené viacerými literárnymi cenami ako
napríklad Cenou Ivana Krasku alebo prestížnou cenou Anasoft Litera.
Popri tom Koloman Kertész Bagala podporuje domácu literárnu tvorbu
množstvom projektov. Pre študentov i dospelé publikum organizuje besedy s
autormi na Slovensku i v zahraničí.
Július Koller, výtvarník
Pribinov kríž I. triedy in memoriam za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky v oblasti výtvarného umenia
Július Koller sa narodil 28. mája 1939 v Piešťanoch. V roku 1940 sa s
rodičmi presťahoval do Bratislavy. Počas vojny sa jeho rodičia rozviedli
a ostal žiť s matkou. V rokoch 1943 až 1948 vyrastal v rodine pestúnky v
Nitrianskej Blatnici, kde aj začal školskú dochádzku. Od roku 1948 žil
natrvalo v Bratislave.
Od detstva sa zaujímal o kreslenie a maľovanie. Navštevoval súkromné
kurzy kreslenia u akad. mal. Michala Tillnera. V roku 1954 absolvoval
Školu umeleckého priemyslu (ŠUP) v Bratislave. Záverečnú prácu vytvoril
na tému folkloristický plagát. Vyhral súťaž na plagát pre Majstrovstvá
Európy v krasokorčuľovaní, konajúce sa v roku 1958 v Bratislave. Aktívne
sa už ako študent venoval športu.
Absolvoval Vysokú školuvýtvarných umení v Bratislave. Spočiatku pracoval
s maľbou a obrazom, pričom v jeho tvorbe tematicky dominovali
realistické témy mesta a industrializácie. Rovnako vyhľadával aj vo
vidieckej krajine konštruktívne prvky – elektrické stožiare, mosty,
trate, mechanizmy.
Postupne sa jeho diela čoraz viac vymykali konvenčným predstavám o
výtvarnom umení. Hlavným symbolom jeho tvorby sa stal v roku 1969
otáznik, ktorý v prvom momente vyjadroval aj jeho postoj voči vtedajšej
spoločensko-politickej situácii Československa, neskôr sa stal symbolom
neustáleho spochybňovania – umenia, života, sveta.
Vystavoval v Bratislave, po Novembri ´89 aj v zahraničí, v Kolíne,
Mníchove či v Štokholme. Jeho diela možno nájsť v zbierkach svetových
galérii vrátane Tate Modern v Londýne.
Zomrel 17. augusta 2007, jeho tvorba je však stále prítomná na domácich i
zahraničných výstavách. Sú jej venované aj viaceré zahraničné odborné
publikácie. Bol významným reprezentantom silnej generácie slovenského
konceptuálneho umenia a neoavantgardy.
Mariana Kováčová, riaditeľka Centra Slniečko
Pribinov kríž II. triedy za mimoriadne zásluhy o sociálny rozvoj Slovenskej republiky
Mariana Kováčová sa narodila 28. augusta 1967 v Děčíne. Problematike
týraných a sexuálne zneužívaných detí sa venuje od roku 1990. Rovnako sa
zameriava aj na odbornú pomoc ženám zažívajúcim násilie a obetiam
domáceho násilia.
Na základoch pracoviska občianskeho združenia SLONAD, ktoré v Nitre
fungovalo od roku 1994, založila Marianna Kováčová 14. januára 2000
neziskovú organizáciu Centrum Slniečko.
Jej pracovníci a dobrovoľníci tak mohli zúročiť niekoľkoročné skúsenosti
v tejto oblasti, pričom pomoc deťom, matkám a rodinám sa postupne
rozširovala – od roku 2007 zahŕňa aj Útulok Bezpečný dom, istý čas tu
fungovala Chránená dielňa a v roku 2015 pribudol Bezpečný ženský dom.
Centrum tak už dlhé roky pomáha týraným, sexuálne zneužívaným či
zanedbávaným deťom, rovnako aj obetiam domáceho a rodovo podmieneného
násilia, či rodinám a deťom v krízových životných situáciách.
Mariana Kováčová je odbornou garantkou a autorkou projektov zameraných
na systémové nastavenia účinnej pomoci rodinám v kríze a obetiam
domáceho násilia, no predovšetkým deťom so syndrómom CAN, teda syndrómom
týraného, zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa.
Jakub Krako, paralympionik
Rad Ľudovíta Štúra II. triedy, občiansky, za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti športu
Jakub Krako sa narodil 7. júla 1990 v Žiline, vyrastal na Hornej Nitre. V
šiestich rokoch mu diagnostikovali dystrofiu sietnice. V roku 1998 sa
však napriek zrakovému postihnutiu začal aktívne venovať športu a
považuje to za zlom vo svojom živote.
Bol najmladším pretekárom na zimných paralympijských hrách v alpských
disciplínach. Vroku 2009 sa stal najmladším víťazom slalomu medzi
zrakovo znevýhodnenými športovcami v histórii Svetového pohára.
Je držiteľom piatich zlatých medailí – prvé tri získal na Zimných
paralympijských hrách 2010 vo Vancouveri, ďalšiu na Zimných
paralympijských hrách vSoči aposlednú na Zimných paralympijských hrách
vPchjongčchangu. Stal sa tak päťnásobným paraolympijským víťazom
valpskom lyžovaní, okrem toho má z týchto olympiád aj päť strieborných
medailí.
Popri tom ukončil úspešne doktorandské štúdium na Obchodnej fakulte
Ekonomickej univerzite v Bratislave. Istý čas viedol vlastnú kaviareň.
Trojnásobný titul paralympijského šampióna mu zabezpečil nomináciu na
prestížne ocenenie Laureus World Sports Award v Abu Dhabí medzi
velikánmi svetového športu. Ako motivátor sa zapojil do projektu Sme si
rovní, ktorý organizuje Slovenský paralympijský výbor. "Každý by mal mať
zápal, vášeň pre niečo, čo ho robí šťastným. A preto som rád, že som sa
stal motivátorom," povedal pri tejto príležitosti.
Václav Malý, biskup, disident
Rad Bieleho dvojkríža II. triedy, občiansky, za mimoriadne zásluhy o
všestranný rozvoj vzťahov medzi Českou republikou a Slovenskou
republikou
Václav Malý sa narodil 21. septembra 1950 v Prahe. V rokoch 1969 až 1976
študoval na Cyrilometodskej bohosloveckej fakulte v Litoměřiciach. Pre
kritiku hnutia Pacem in Terris, ktoré kolaborovalo s komunistickým
systémom, hrozilo, že nebude vysvätený za kňaza. Vďaka zásahu kardinála
Tomáška sa to v júni 1976 podarilo.
V roku 1977 podpísal Chartu 77, následkom čoho mu odobrali štátny súhlas
na výkon kňazského povolania. O rok neskôr sa stal jedným zo 17
zakladateľov Výboru na obranu nespravodlivo stíhaných. V roku 1979 bol
bez súdu sedem mesiacov väznený.
V rokoch 1980 až 1989 pracoval ako kurič a zememeračský figurant. V
rokoch 1981/1982 bol hovorcom Charty 77. Bol v kontakte aj s
predstaviteľmi slovenského občianskeho i kresťanského disentu, napomáhal
tomu, aby sa správy zo Slovenska mohli dostať do slobodného sveta – a
naopak. Angažoval sa v úsilí pozvať do Československa pápeža Jána Pavla
II.
Stal sa tvárou prvých občianskych zhromaždení v Prahe v Novembri ´89.
Bol moderátorom mítingov v Prahe na Václavskom námestí a na Letnej. Bol
spoluzakladateľom a hovorcom Občianskeho fóra. Nezamieril však do
politiky, ale vrátil sa k verejnej duchovnej činnosti na farnosti sv.
Gabriela.
V rokoch 1990 až 1996 pôsobil ako kňaz v pastorácii v Prahe. V roku 1997
bol vysvätený za pomocného biskupa pražského, kde pôsobí až dodnes.
Angažuje sa za obranu ľudských a náboženských práv v Číne, Iráne, na
Kube, v Sudáne, v Bielorusku a iných krajinách sveta. Za svoje biskupské
motto si zvolil slová
"pokora a pravda".
Marián Marko, riaditeľ Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove
Pribinov kríž II. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky
Marián Marko sa narodil 11. apríla 1962 v Medzilaborciach, vyrastal v
Palote na slovensko-poľskom pohraničí. V roku 1981 zmaturoval na
gymnáziu v Medzilaborciach.
Pôvodne začal študovať na Strojníckej fakulte v Košiciach a svoje
umelecké sklony prejavoval účinkovaním v ochotníckom divadelnom súbore
Dumka a tiež hrou na saxofón. Keďže ho však od detstva priťahovala
herecká profesia, po dvoch rokoch sa rozhodol zanechať štúdium s
technickým zameraním. V rokoch 1984 až 1988 tak vyštudoval divadelníctvo
v Kyjeve (Kyjevská národná univerzita divadla, filmu a televízie
Karpenka-Karého).
Po konkurze nastúpil v roku 1983 ako elév do divadla Alexandra
Duchnoviča, ktorému je verný dodnes, teda viac než 40 rokov (vtedy
nieslo názov Ukrajinské národné divadlo). Šestnásť rokov bol členom
činohry súboru. Napokon sa v roku 1999 stal jeho šéfom.
Divadlo Alexandra Duchnoviča ako jediné na Slovensku hrá inscenácie v
rusínskom, prípadne ukrajinskom jazyku. Okrem predstavení na domovskej
scéne v Prešove cestuje so svojím repertoárom predovšetkým po
severovýchode Slovenska – pôvodne vzniklo ako zájazdové divadlo.
Inscenácie, ktoré v Prešove vznikajú, presahujú formát regionálneho
divadla, o čom svedčia aj ohlasy kritiky a množstvo ocenení. Napríklad
cena Jozefa Krónera za inscenáciu Revízor, či nominácie na ocenenie
Dosky.
Marián Marko sa etabloval nielen ako divadelný, ale aj filmový a
televízny herec. Diváci ho mohli vidieť v známych českých seriáloch Vlak
detstva a nádeje (1985), Četnícke humoresky (2003), či vo filmoch
Krajinka (2000), Návrat bocianov a Muzika (oba 2007).
Adam Michnik, poľský novinár, publicista, spisovateľ a disident
Rad Bieleho dvojkríža II. triedy, občiansky, za mimoriadne zásluhy o
všestranný rozvoj vzťahov medzi Poľskou republikou a Slovenskou
republikou
Adam Michnik sa narodil 17. októbra 1946 vo Varšave. Väčšina jeho
príbuzných sa stala obeťami holokaustu počas 2. svetovej vojny. Od roku
1964 študoval históriu na varšavskej univerzite, odkiaľ ho dvakrát
podmienečne vylúčili, až napokon v roku 1968 musel opustiť školu
definitívne pre účasť na demonštráciách proti režimu. Bol tiež odsúdený
na tri roky väzenia, po roku ho však prepustili na základe amnestie.
Dokončil štúdium histórie na Univerzite Adama Mickiewicza v Poznani. V
rokoch 1976 - 1977 žil vo Francúzsku a po návrate o Poľska sa aktívne
zapojil do hnutia proti komunistickému režimu.
Publikoval v samizdatovej a zahraničnej tlači a ako poradca sa výrazne
podieľal na činnosti Solidarity. Krátko po vyhlásení stanného práva
Michnika na tri roky internovali a neskôr bez súdu prepustili.
Opätovnému väzneniu čelil v rokoch 1985 – 1986.
V roku 1989 sa stal jedným z hlavných aktérov tzv. Okrúhleho stola -
rokovaní medzi totalitnou mocou a opozíciou. V prvých, čiastočne
slobodných parlamentných voľbách v roku 1989 získal poslanecký mandát a
stal sa šéfredaktorom denníka Gazeta Wyborcza. Poslancom poľského
parlamentu bol do roku 1991. Kritický k spoločenským pomerom ostal aj po
páde komunistického systému.
Poľský novinár, publicista a spisovateľ, ktorý svoj život zasvätil
zápasu za slobodu, aj za cenu svojej, získal mnohé ocenenia a čestné
doktoráty na viacerých univerzitách. V roku 2003 mu udelili české štátne
vyznamenanie Rad Tomáša Garrigua Masaryka III. triedy a v roku 2010
získal najvyššie poľské štátne vyznamenanie Order Orła Białego (Rad
bielej orlice). Jeho zásluhy za rozvoj demokracie sa netýkajú len
Poľska, ale celého stredoeurópskeho či európskeho priestoru.
Peter Mikuláš, operný spevák
Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, občiansky, za mimoriadne zásluhy o rozvoj
Slovenskej republiky v oblasti kultúry a umenia, ako aj za mimoriadne
šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí
Peter Mikuláš sa narodil 23. januára 1954 v Nitre. Od detstva mal
hudobný talent, ktorý rodičia podporovali. Navštevoval ľudovú školu
umenia, ukončil gymnázium a potom Vysokú školu múzických umení. Operný
spev študoval u profesorky Viktórie Stracenskej. Ešte v čase štúdia v
poslednom ročníku dostal angažmán v Slovenskom národnom divadle (SND).
Ako sólista tu začal pôsobiť už od roku 1978, hoci už v mladom veku
dostal niekoľko lákavých ponúk zo zahraničia.
V roku 1977 zvíťazil na prestížnej Dvořákovej súťaži v Karlových Varoch.
Ceny získal na súťažiach v Moskve (1982, ZSSR) a Helsinkách (1984,
Fínsko).
Popri pôsobení v SND pravidelne účinkuje na popredných operných scénach a
koncertných pódiách v zahraničí, ako napríklad v Prahe, Viedni,
Salzburgu, Berlíne, Lisabone, Ríme či Tokiu.
Jeho koncertný repertoár zahŕňa diela klasikov, ale i množstvo hudby 20.
storočia a skladby slovenských skladateľov. Popri operných dielach sa
venuje aj oratoriálnej a piesňovej tvorbe. Rozsiahla diskografia umelca
obsahuje viac ako päťdesiat titulov.
Popri tom pravidelne účinkoval a stále účinkuje na popredných operných
scénach a koncertných pódiách v zahraničí, napríklad v Prahe, Viedni,
Salzburgu, Berlíne, Lisabone, Ríme či Tokiu. Rozsiahla diskografia
umelca obsahuje viac ako päťdesiat titulov.
Svoje skúsenosti odovzdáva aj mladej generácii a od roku 1994 je
pedagógom na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, v roku 2011 bol
menovaný za profesora. Čitateľom denníka Sme sa predstavil aj ako
originálny publicista.
Ondrej Nepela, krasokorčuliar
Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, občiansky, in memoriam za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti športu
Ondrej Nepela sa narodil 22. januára 1951 v Bratislave.
Krasokorčuľovanie ho fascinovalo od detstva. Ako sedemročný sledoval v
malom čiernobielom televízore výkony vtedajšieho šampióna Karola Divína.
Snažil sa ho napodobniť, tancoval pred obrazovkou, a tak ho mama
priviedla do oddielu, kde sa budúceho olympijského víťaza ujala trénerka
Hilda Múdra. Sprevádzala ho počas celej jeho 15-ročnej kariéry.
Získal osem titulov majstra Československa. Štartoval na troch zimných
olympijských hrách, v roku 1964 v Innsbrucku obsadil 22. miesto, o štyri
roky neskôr v Grenobli bol už ôsmy. Na ZOH v Sappore v roku 1972 patril
k favoritom, čo dokázal ziskom zlatej medaily.
Na majstrovstvách sveta získal v rokoch 1971, 1972 a 1973 zlaté a v
rokoch 1969 a 1970 strieborné medaily. Na európskych šampionátoch si
päťkrát (1969, 1970, 1971, 1972, 1973) vybojoval zlatú medailu. Z
Majstrovstiev Európa si trikrát (1966, 1967, 1968) odniesol aj bronz. V
roku 1971 ho vyhlásili za najlepšieho československého športovca.
Kariéru ukončil v roku 1973 ziskom titulu majstra sveta práve na domácom
bratislavskom ľade. Korčule však nezavesil na klinec, ale pôsobil ako
sólista v ľadovej revue Holiday on Ice. Záver života prežil v nemeckom
Mannheime, kde zomrel 2. februára 1989.
Ondreja Nepelu vyhlásili 21. decembra 2000 za najúspešnejšieho
slovenského športovca 20. storočia. V roku 2019 ho uviedli do Svetovej
krasokorčuliarskej siene slávy. Po olympijskom víťazovi, trojnásobnom
majstrovi sveta a päťnásobnom majstrovi Európy je pomenovaný aj zimný
štadión v Bratislave.
Marína Paulínyová, humanitárna pracovníčka
Kríž Milana Rastislava Štefánika III. triedy, občiansky, in memoriam za
zásluhy o záchranu ľudského života s nasadením vlastného života
Marína Paulínyová sa narodila 28. marca 1897 v Slovenskom Pravne,
detstvo prežila na Turci. Zlá ekonomická situácia rodinu donútila
opustiť Slovensko. Paulínyovci sa v roku 1905 presťahovali do USA.
Štúdiá absolvovala na Filozofickej fakulte Kolumbijskej univerzity.
Pôsobila v Ústredí Československého národného združenia a v Slovenskej
lige v Pittsburghu. Od roku 1918 pracovala na československom konzuláte v
New Yorku.
Zapojila sa do pomoci, ktorú americký Červený kríž organizoval pre
Československé légie. Na jar 1919 odcestovala do Vladivostoku. Ako
zdravotníčka a tlmočníčka sprevádzala legionárov na ich ceste po Rusku.
Podieľala sa na ich návrate. Sama sa cez Japonsko a USA vrátila do
Československa až s posledným transportom legionárov v roku 1921.
Po príchode do Československej republiky (ČSR) založila v Bratislave
pobočku Y.W.C.A. (The World Young Women's Christian Association).
Organizovala pre ženy a dievčatá letné tábory, prednášky, jazykové
kurzy, či hodiny šitia. V roku 1924 sa vrátila do USA, kde sa zaoberala
propagáciou československého umenia a predajom umeleckých výrobkov. V
roku 1936 sa vrátila opäť do ČSR. Z poverenia predsedu vlády Milana
Hodžu založila a viedla Slovakotour – kanceláriu pre cestovný turistický
ruch so sídlom v Bratislave. Štát ju využíval aj ako diplomatku,
sprevádzala významné zahraničné návštevy.
Po vzniku Slovenského štátu sa stala nežiaducou osobou. Emigrovala v
októbri 1939. Po príchode do Londýna sa zapojila do pomoci utečencom a
odbojovej práce. Stala sa podpredsedníčkou exilového Československého
červeného kríža. Zohrala významnú úlohu pri zabezpečení pomoci tisícom
vojakov, ktorých zajal nemecký Wehrmacht a Tretia ríša im nepridelila
štatút vojnových zajatcov – preto v zajateckých táboroch často nedostali
žiadnu humanitárnu pomoc. Maríne Paulínyovej sa podarilo pomoc našim
vojakom zabezpečiť cez britský Červený kríž.
Zahynula 5. októbra 1945 pri nehode lietadla, ktorým sa vracala do
Československa. Zahynulo všetkých 23 cestujúcich a päťčlenná posádka.
Prezident Edvard Beneš udelil v roku 1947 Maríne Paulínyovej
Československý vojnový kríž in memoriam. Je pochovaná na Brookwood
Military Cemetery vo Veľkej Británii. Prezidentka Zuzana Čaputová toto
miesto navštívila v decembri 2019.
Eva Pavlíková (Kubošiová), herečka, speváčka
Pribinov kríž II. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky
Eva Pavlíková (Kubošiová) sa narodila sa 17. septembra 1960 v Košiciach.
Od detstva chodila na balet, hrala na klavíri, spievala. V inscenácii
Carmen v Opere Štátneho divadla v Košiciach účinkovala ako desaťročná.
Na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) boli jej profesormi Karol Zachar
a Viliam Záborský. Prvé divadelné skúsenosti získala ešte v košickom
Malom divadelnom štúdiu. Po skončení školy v roku 1983 nastúpila do
hereckého súboru nitrianskeho Divadla Andreja Bagara a na jeho doskách
pôsobí dodnes.
Presadila sa najmä v inscenáciách režiséra Jozefa Bednárika, ktorý jej
hneď od začiatku ponúkal zaujímavé úlohy. Popri činohre spievala a
tancovala v muzikáloch Pokrvní bratia, Fidlikant na streche, Kabaret,
Mníšky, Bátorička, Grék Zorba, Donaha a iné.
Popri divadelnom herectve sa úspešne venuje tvorbe v rozhlase, filme, televízii a dabingu.
V roku 1997 získala za svoje herecké majstrovstvo Cenu Literárneho fondu
za titulnú postavu v hre F. G. Lorcu Plánka. V roku 2005 jej udelili
Krištáľové krídlo v kategórii divadlo a audiovizuálne umenie za postavu
Vicky v muzikáli Do naha v réžii Jozefa Bednárika, postavu Kate v hre
Bezkyslíkovce v réžii Svetozára Sprušanského a postavu MC Kabaretiéra v
muzikáli Kabaret opäť v réžii Jozefa Bednárika. V kategórii umenie a
kultúra bola nominovaná na titul Slovenka roka 2011.
Svoje herecké skúsenosti zúročila aj ako pedagogička na Univerzite
Konštantína Filozofa v Nitre. V roku 2009 jej vyšla kniha rozhovorov s
osobnosťami DAB Nitra Rozhovory spoza opony. Umelecké nadanie má aj je
dcéra Katarína "Katarzia" Kubošiová, ktorá je pesničkárkou.
Otta Plávková, novinárka
Rad Ľudovíta Štúra III. triedy, občiansky, in memoriam za mimoriadne
zásluhy o demokraciu a jej rozvoj, ľudské práva a slobody a ich ochranu
Otta Plávková sa narodila 24. apríla 1926 v Banskej Bystrici.
Absolvovala obchodnú akadémiu. V Československom rozhlase v Banskej
Bystrici pracovala od roku 1947. Začínala ako sekretárka, neskôr sa
stala redaktorkou.
Do roku 1960 pôsobila ako redaktorka v literárnej redakcii
Československého rozhlasu v Banskej Bystrici. V rokoch 1960 až 1963 bola
krajovou redaktorkou denníka Smena. Po roku 1963 sa vrátila do rozhlasu
ako krajská spravodajkyňa Hlavnej redakcie spravodajstva v Banskej
Bystrici. Vo svojej rozhlasovej tvorbe pranierovala nedostatky vtedajšej
spoločnosti, kritizovala vysokých predstaviteľov komunistickej strany i
štátu.
Angažovala sa v obrodnom procese v roku 1968. Proti jej príspevkom ostro
vystúpil v Národnom zhromaždení generál Samuel Kodaj. Po vpáde
sovietskych a ďalších spojeneckých vojsk 21. augusta 1968 sa zúčastnila
na protiokupačnom vysielaní Československého rozhlasu v Banskej
Bystrici, za čo bola neskôr tvrdo prenasledovaná.
V roku 1969 ju z rozhlasu prepustili. Nesmela pracovať na svojom
dovtedajšom pôsobisku v rozhlase, dokonca ani žiť v Banskej Bystrici,
ani v Stredoslovenskom kraji. Pracovala ako úradníčka, predavačka,
vrátnička v Priemstave v Bratislave a bola pod dohľadom ŠtB. Prispievala
pod svojím menom do Rádia Slobodná Európa a Hlasu Ameriky. Napísala
napríklad nekrológ za kolegyňou Perlou Karvašovou (1978). Po roku 1989
bola rehabilitovaná.
Otta Plávková zomrela 1. novembra 2002 v Bratislave.
Roman Polák, režisér, herec
Pribinov kríž I. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky v oblasti divadla
Roman Polák sa narodil 30. septembra 1957 v Trenčíne. Vyštudoval
divadelnú réžiu na Vysokej škole múzických umení (VŠMU). Po absolutóriu v
roku 1982 pôsobil v činohre Štátneho divadla v Košiciach a od roku 1984
v Divadle Slovenského národného povstania v Martine. Práve tu
naštudoval inscenácie ako napríklad Dotyky a spojenia, či Baal, ktoré ho
zaradili medzi divadelnú špičku a neskôr úspešne reprezentovali
slovenské divadlo na európskych medzinárodných festivaloch.
Bol interným režisérom bratislavskej Astorky, v roku 2000 sa stal
umeleckým šéfom činohry Štátneho divadla Košice. Dva razy – v rokoch
2006 až 2008, a tiež 2013 až 2017 bol riaditeľom Činohry Slovenského
národného divadla. Jeho kvality dokumentujú desiatky úspešných
inscenácií na domácich divadelných scénach i spolupráca so zahraničnými
súbormi.
V roku 2007 získal režisér Krištáľové krídlo za rok 2006 v kategórii
audiovizuálne umenie. Udelili mu aj Cenu Ministra kultúry SR v
oblastiach profesionálneho umenia za rok 2010 za réžiu inscenácie hry
Dušana Mitanu Koniec hry a Moliérovej hry Mizantrop s prihliadnutím na
ďalšiu režijnú tvorbu z predchádzajúcich rokov.
Roman Polák je niekoľkonásobným držiteľom prestížnej ceny DOSKY
(Divadelné ocenenie sezóny). Niekoľkokrát získal aj Výročné ceny
Literárneho fondu. Patrí medzi najvýznamnejších divadelných režisérov na
Slovensku s osobitým rukopisom, ktorý oceňuje rovnako odborná kritika
ako divácka obec. Ako žiak režiséra Miloša Pietora pokračuje v tradícii
ozvláštneného realizmu a usiluje sa vytvárať divadlo shakespearovského
typu.
Diváci ho príležitostne môžu vidieť aj ako herca, v minulom roku napríklad v českom seriáli Volha.
Nina Poláková, baletka
Štátne vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy za mimoriadne zásluhy o
kultúrny rozvoj Slovenskej republiky v oblasti klasického tanca
Nina Poláková sa narodila 21. marca 1985 v Trnave. Ešte počas štúdia na
Tanečnom konzervatóriu Evy Jaczovej v Bratislave sa stala sólistkou
Baletu SND.
Od roku 2005 pôsobila vo Viedenskom štátnom balete, od roku 2011 na
poste vedúcej sólistky až do roku 2021. Popri množstve postáv, ktoré tu
stvárnila, možno spomenúť aj hosťovanie v zahraničí, a tiež účinkovanie v
televíznych prenosoch novoročného koncertu Viedenských filharmonikov,
kde ju mohol vidieť aj slovenský televízny divák.
Získala viacero ocenení, napríklad prvú cenu a Grand Prix na
Medzinárodnej baletnej súťaži v Brne, Cenu Baletného klubu Viedenskej
štátnej opery 2008, ale tiež Medailu predsedu Trnavského samosprávneho
kraja 2014, či ocenenie ministra zahraničných vecí SR Vyslanec dobrej
vôle (Goodwill Envoy, 2018).
V roku 2020 získala Cenu ministra kultúry Slovenskej republiky za
umelecké majstrovstvo v oblasti klasického i moderného baletu a
výnimočnú reprezentáciu slovenského baletného umenia v zahraničí.
Vo februári 2021 sa stala umeleckou riaditeľkou Baletu SND a od februára
2022 pôsobí na pozícii riaditeľky Baletu SND. Formuje tanečný súbor,
kreatívne sa podieľa na dramaturgii uvádzaných diel a prizýva k
spolupráci popredné svetové osobnosti tanečného aj scénického umenia.
Patrí medzi najvýznamnejšie slovenské tanečné umelkyne 21. storočia.
Stanislav Rakús, spisovateľ, literárny vedec
Pribinov kríž II. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky v oblasti literatúry
Stanislav Rakús sa narodil 20. januára 1940 v Šúrovciach neďaleko
Trnavy. Po maturite na strednej škole v Trnave študoval od roku 1957
slovenčinu a ruštinu na Vysokej škole pedagogickej v Prešove. Napokon sa
na východnom Slovensku usadil natrvalo. V rokoch 1963 – 1964 bol
učiteľom na učňovskej škole v Trebišove, v rokoch 1964 – 1969 učil na
Strednej ekonomickej škole pre pracujúcich. V rokoch 1966 – 1968 bol
tiež externým dramaturgom Štátneho divadla v Košiciach.
Od roku 1969 prednášal teóriu literatúry a dejiny slovenskej literatúry
na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove (neskôr
Prešovskej univerzity). Pôsobil tu až do roku 2010 ako profesor na
Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy. V súčasnosti je
emeritným profesorom.
Je výnimočným autorom, keďže sa venuje nielen písaniu umeleckej prózy,
ale aj literárnej vede, čo je ojedinelá kombinácia. Témy jeho kníh
pritom výrazne ovplyvnila jeho dlhoročná pedagogická skúsenosť.
Literárny vedec Marek Mitka ho zaradil k prúdu tzv. univerzitného románu
(angl. the campus novel), ktorý sa etabloval najmä v anglosaských
literatúrach.
Literárne debutoval novelou Žobráci v roku 1976. Svojským štýlom
rozprávania zaujal v prózach Temporálne poznámky a Nenapísaný román. Za
súbor próz Telegram získal cenu Anasoft Litera v roku 2010. Svoj úspech
zopakoval v roku 2022 s titulom Ľútostivosť, za ktorý dostal aj cenu
Krištáľové Krídlo.
Kniha je okorenená absurditou a čiernym humorom, napísaná typickým
rakúsovským štýlom – teda v duchu jeho presvedčenia, že ľudská dráma sa
dá stvárniť aj tichou, nevyhrotenou lexikou. Považuje sa nie za pána,
ale za služobníka textu. A tiež za sochársky typ autora – text vytesáva z
kameňa, kým nedospeje k jeho definitívnej podobe.
Jan Rychlík, historik
Rad Bieleho dvojkríža III. triedy, občiansky, za mimoriadne zásluhy o
všestranný rozvoj vzťahov medzi Českou republikou a Slovenskou
republikou.
Jan Rychlík sa narodil 26. novembra 1954 v Prahe. Tu tiež vyštudoval
odbory dejepis a národopis na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej. V
rokoch 1979 až 1984 absolvoval Vedeckú ašpirantúru v Ústave pre folklór
Bulharskej akadémie vied. Roky 1984 a 1985 strávil v Záhorskom múzeu v
Skalici, ďalších päť rokov až do roku 1990 pôsobil na pôde
Poľnohospodárskeho múzea Ústavu vedecko-technických informácií pre
poľnohospodárstvo v Prahe.
V rokoch 1991 až 2018 pôsobil v Masarykovom ústave a v Archíve Akadémie
vied Českej republiky. Súčasne od roku 1992 externe a od roku 1998
interne pôsobil na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej, kde
prednáša české a slovenské dejiny. V roku 1997 získal akademický titul
docenta, v roku 2003 bol vymenovaný za profesora.
Od roku 2011 prednáša české a svetové dejiny na Fakulte
prírodno-humanitnej a pedagogickej na Technickej univerzite v Liberci,
kde prednáša české a slovenské dejiny. V rokoch 2006 až 2012 bola jeho
pôsobiskom aj Filozofická fakulta Univerzity Sv. Cyrila a Metoda v
Trnave. V roku 2014 mu čestný doktorát z histórie udelila Univerzita Sv.
Klimenta Ochridského v Sofii.
Zameriava sa na politické, hospodárske a sociálne dejiny strednej a
východnej Európy, menovite na české i slovenské, ale tiež balkánske
dejiny. Pôsobil a pracoval v Českej i Slovenskej republike a na tému
dejín oboch národov vytvoril množstvo publikácií a článkov.
Je autorom alebo spoluautorom publikácií o dejinách Čechov a Slovákov,
ale tiež Ukrajiny, Podkarpatskej Rusi, Bulharska, Slovinska, Chorvátska,
Srbska a Macedónska. Je členom Česko-slovenskej komisie historikov a
členom predsedníctva Poľsko-českej vědeckej spoločnosti.
Eva Sopková, psychologička
Medaila prezidenta Slovenskej republiky za významné zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v sociálnej oblasti.
Eva Sopková sa narodila 9. marca 1951 v Prešove. Po skončení
vysokoškolského štúdia v 70. rokoch pôsobila v
Pedagogicko-psychologickej poradni pre deti v Košiciach. Rozhodla sa
však založiť manželskú a predmanželskú poradňu v Humennom.
Ukázalo sa, že až polovica klientok poradne zažívala domáce násilie.
"Počas vysokoškolského štúdia, ale ani v mojom ďalšom štúdiu a výcvikoch
ma nikto nepripravoval na to, že takmer päťdesiat percent mojej
klientely budú tvoriť ženy, ktoré ich manželia bijú alebo im ináč
ubližujú, ani na to, ako mám týmto ženám pomáhať," spomínala na svoje
začiatky psychologička.
Ako jedna z prvých už počas totalitného režimu začala poskytovať pomoc
obetiam domáceho násilia. K téme nebol dostatok domácej literatúry,
chýbali skúsenosti. Začala intenzívne študovať zahraničnú literatúru,
aby si rozšírila svoje odborné vedomosti a naučila sa ženám pomáhať.
Až po Novembri ´89 sa aj o téme násilia začalo hovoriť otvorene. Eva
Sopková položila teoretické i praktické základy metodiky psychologickej
pomoci pri násilí páchanom na ženách v partnerských vzťahoch na
Slovensku. V roku 1993 založila špecializované poradenské centrum Pro
familia v Humennom. Neskôr vznikli ďalšie pobočky, z ktorých vzišli
dodnes fungujúce samostatné centrá. V Humennom Eva Sopková založila aj
prvý bezpečný ženský dom.
V roku 1998 vďaka spolupráci združenia i vydavateľstva ASPEKT a
organizácie Pro Familia začali vychádzať odborné a popularizačné
publikácie o problematike rodovo podmieneného násilia: štúdia Svetovej
banky Násilie páchané na ženách. Skrytá ujma na zdraví, či tínedžerský
komiks Násilie v rodine. Super tajné. Eva Sopková sa podieľala aj na
mediálne známych kampaniach 16 dní aktivizmu, či Každá piata žena.
Pomáhala založiť košickú organizáciu Fenestra.
László Szarka, historik
Rad Bieleho dvojkríža III. triedy, občiansky, za mimoriadne zásluhy o
všestranný rozvoj vzťahov medzi Maďarskom a Slovenskou republikou
László Szarka sa narodil 20. augusta 1953 v Klobušiciach, čo je miestna
časť Ilavy, vyrastal však v Galante. Práve tu v roku 1971 úspešne
absolvoval gymnázium a na Univerzite Komenského v Bratislave získal v
roku 1976 atestáciu učiteľa maďarčiny.
V rokoch 1976–1977 bol štipendistom Historického ústavu Slovenskej
akadémie vied v Budapešti. V roku 1978 požiadal o maďarské občianstvo a
zostal pôsobiť v Historickovednom ústave Maďarskej akadémie vied. Od
roku 1977 tiež žije v Budapešti.
V rokoch 1995–1998 ho vymenovali za vedúceho oddelenia a neskôr za
programového riaditeľa (Minor Research Workshop, 1998–2000). Po založení
Ústavu pre výskum etnických menšín pri Maďarskej akadémii vied v roku
2001 sa stal jeho riaditeľom. Od roku 2006 sa stala jeho pôsobiskom
Univerzita Jánosa Selyeho v Komárne. V rokoch 2009 až 2012 tu bol
dekanom Pedagogickej fakulty.
Bol podpredsedom slovensko-maďarskej komisie historikov, ktorá začala
pracovať na slovensko-maďarskej príručke, resp. čítanke a praktickej
školskej učebnici s jednotným slovenským i maďarským výkladom spoločných
dejín. Venuje sa predovšetkým minulosti maďarskej menšiny na Slovensku,
československo-maďarským vzťahom v 20. storočí a situácii menšín v
Karpatskej kotline.
"Treba vnímať našu spoločnú minulosť ako súbor hodnôt. Treba začať robiť iné dejiny než len čisto národné a konfliktné," vyjadril sa pred časom pre TASR.
Blaho Uhlár, divadelník, režisér
Rad Ľudovíta Štúra III. triedy, občiansky, za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti kultúry a umenia.
Blaho Uhlár sa narodil 26. augusta 1951 v Prešove. Na Divadelnej fakulte
Vysokej školy múzických umení (VŠMU) v Bratislave začal študovať v roku
1969. Po úspešnom absolvovaní štúdia v roku 1974 začal pôsobiť v
trnavskom Divadle pre deti a mládež (dnes Divadlo Jána Palárika).
Zaoberal sa myšlienkou autorského divadla, ktorú prvý raz uplatnil v
praxi pri spolupráci s ďalším trnavským divadlom DISK. Hra Ochotníci
alebo Jedna sezóna ochotníckeho súboru vznikla bez napísaného scenára a
mala premiéru v roku 1987.
Metódu kolektívnej tvorby preniesol Blaho Uhlár aj do Divadla Alexandra
Duchnoviča v Prešove (vtedy Ukrajinské národné divadlo), kde už
spolupracoval aj so scénografom a výtvarníkom Milošom Karáskom.
Po Novembri ´89 založili Uhlár s Karáskom divadlo Stoka, ktoré so
svojimi inscenáciami zožalo množstvo úspechov doma i v zahraničí. "
Možno
sa mi podarilo zmeniť skutočnosť v tom, že divadlo môže vzniknúť bez
štátu, že ho môžu založiť občania, čo bolo v minulosti nepredstaviteľné.
Dnes sa však už nad tým nikto nepozastavuje," povedal Uhlár pre TASR.
Svoju prvú hru s názvom Kolaps uviedlo 23. marca 1991 v bratislavskom
klube Čierny Havran. Cesty Uhlára a Karáska sa rozišli, obmieňalo sa aj
zloženie súboru, ktorý v rokoch 1994-1998 čelil existenčnému tlaku, keď
mu vládna moc zastavila akúkoľvek formu podpory. Priestor na
bratislavskej Pribinovej ulici sa však stal centrom nezávislej kultúry, a
tiež dejiskom politických diskusií, ktoré divadlo organizovalo spolu s
Rádiom Slobodná Európa pod názvom Zasurmili Surmity. Hosťom tu bol
napríklad aj prezident Michal Kováč.
V roku 2006 divadlo pripravila o priestory výstavba v zóne Pribinova.
Blaho Uhlár dodnes naďalej pracuje so súborom Stoka, aj s trnavským
ochotníckym súborom DISK.
Juraj Valčuha, dirigent
Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, občiansky, za mimoriadne zásluhy o rozvoj
Slovenskej republiky v oblasti kultúry a umenia, ako aj za mimoriadne
šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí
Juraj Valčuha sa narodil 11. marca 1976 v Bratislave. Dirigovanie,
kompozíciu a cimbal študoval na konzervatóriu vo svojom rodnom meste,
neskôr sa vzdelával v Petrohrade a od roku 1998 v Paríži.
Pod jeho taktovkou zaznelo množstvo operných diel. Predstavil sa na
významných koncertných scénach vo viacerých krajinách sveta a
spolupracoval i spolupracuje so svetoznámymi telesami v Berlíne (Berlin
Philharmonic), Londýne (Philharmonia Orchestra London), Rotterdame
(Rotterdam Philharmonic) a vo viacerých amerických mestách (Boston
Symphony, New York Philharmonic, San Francisco Symphony, Pittsburgh
Symphony, Los Angeles Philharmonic, National Symphony Orchestra
Washington, Cincinnati Symphony).
Bol šéfdirigentom Talianskeho rozhlasového symfonického orchestra v
Turíne i hudobným riaditeľom Divadla San Carlo v Neapole, čo je
najstaršia bez prestávky fungujúca operná scéna na svete.
Juraj Valčuha je prvým laureátom Ceny Ľudovíta Rajtera (2006), získal aj
Cenu Nadácie Tatra banky za umenie (2014). Okrem iných uznaní jeho
práce získal cenu Premio Abbiati 2018 od talianskych hudobných kritikov v
kategórii Najlepší dirigent. Od roku 2022 je hudobným riaditeľom
amerického orchestra Houston Symphony. Zaradil sa k najvýraznejším
súčasným osobnostiam slovenskej hudobnej scény.
Petra Vlhová, lyžiarska pretekárka
Rad Ľudovíta Štúra II. triedy, občiansky, za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti športu
Petra Vlhová sa narodila 13. júna 1995 v Liptovskom Mikuláši. Vyrastala
doslova na lyžiarskom svahu, keďže rodina mala v lyžiarskom stredisku
stánky s občerstvením. Od ôsmich rokov sa začala venovať lyžovaniu
systematicky.
Ako pätnásťročná sa vo februári 2011 stala vo švajčiarskej Crans Montane
juniorskou majsterkou sveta v obrovskom slalome v kategórii do 18
rokov. Pri svojej premiére na Svetovom pohári v Semmeringu v roku 2012
dosiahla vo veku 17 rokov jedenáste miesto, čo bolo jej vstupenkou do
svetovej elity.
Získala prvú slovenskú zlatú medailu na zimných olympijských hrách
mládeže, keď zvíťazila v slalome v Innsbrucku v januári 2012. O dva roky
neskôr pribudla zlatá medaila z juniorských majstrovstiev sveta v
Jasnej. Prvé víťazstvo na svetovom pohári získala v sezóne 2015/2016,
keď ako 20-ročná vyhrala slalom v švédskom re.
Po Jane Gantnerovej a Veronike Zuzulovej sa Petra Vlhová stala treťou
slovenskou víťazkou preteku Svetového pohára a išlo o jej prvé pódiové
umiestnenie.
Na majstrovstvách sveta v alpskom lyžovaní získala dohromady šesť
medailí a na majstrovstvách sveta 2019 vo švédskom re získala zlatú
medailu z obrovského slalomu, striebornú medailu z alpskej kombinácie a
bronzovú medailu zo slalomu. V roku 2022 ako prvá slovenská lyžiarka na
olympiáde v Pekingu získala zlatú medailu za slalom.
Len pred niekoľkými dňami Petra Vlhová potešila svojich fanúšikov
víťazstvom v slalome v slovinskej Kranjskej Gore. Bolo to jej tretie
víťazstvo počas tejto sezóny. Vlhová sa stala jednou z najúspešnejších
osobností slovenského lyžovania.